Fauna a flóra - čo tu rastie, pláva či lieta
Tiež ste už počuli o Antarktíde, že je to krajina nikoho? Väčší nezmysel sa o tomto kontinente povedať nedá. Príroda bujnie a žije aj tu. Samozrejme, prales to nie je, ale život si cestu obhájil i v kráľovstve ľadu.
Rastlinstvo južnej polárnej oblasti je naozaj veľmi chudobné.
Limitujúcimi faktormi sú tu:
- nedostatok slnečného žiarenia v období polárnej noci
- extrémne nízke teploty
- nízke ročné úhrny zrážok
- značný rozsah zaľadnenia
Priaznivejšie podmienky panujú len na antarktických ostrovoch a na vlastnom antarktickom pobreží (najmä v oblasti Antarktického polostrova), preto je rozvoj vegetácie viazaný práve na tieto oblasti.
Suchozemská vegetácia
Tvoria ju predovšetkým nižšie rastliny: lišajníky (Lichenes) (asi 35 druhov), machy (Bryatae) (asi 25 druhov), pečeňovky (Marchantiatae) (asi 25 druhov), huby (Fungi) (asi 20 druhov makroskopických húb) a riasy (Algae). Sú prítomné v ľadovcoch, v sladkej vode aj puklinách a štrbinách pieskovcových a žulových hornín.
Miestom najjužnejšieho výskytu lišajníkov je Nansenova hora (Fridtjof Nansen, 82027 'jzš.), Zatiaľ čo výskyt machov bol zistený ešte o 40 južnejšie v pohorí kráľovnej Maud.Z vyšších rastlín sa vo vlastnej Antarktíde, a to na Antarktickom polostrove, vyskytujú iba dva druhy: Deschampsia antarctica z čeľade tráv (Gramineae) a Colobanthus crassifolius var. Brevifolius z čeľade silenkovitých rastlín (Apiaceae). Existencia ďalších vyšších rastlín je viazaná na oázy antarktických a sub-antarktických ostrovov, z ktorých niektoré dosahujú rozlohu až 750 km2.Z morskej vegetácie má zásadný význam fytoplanktón, na ktorého dostatku závisí úživnost polárnych morí. Fytoplanktón a drobný zooplanktón totiž tvorí základ potravinových reťazcov, pretože slúži ako potrava pre tzv krill. Ten je základom potravy mnohých antarktických živočíchov (rýb, vtákov, plutvonožcov i veľrýb) a na jeho dostatočnom množstve teda závisí bohatstvo antarktickej fauny.
Živočíšstvo
Suchozemské bezstavovce sú zastúpené niektorými druhmi drobných článkonožcov, medzi ktoré patria roztoče (Acarina), chvostoskoci (Collembola) a bezkrídle muchy; v sladkých vodách žijú vírnici (Rotatoria) a žiabronôžky (Anostraca); vo vlhkom machu korytnačky (Tardigrada).
Stavovce reprezentujú morské ryby, menší počet druhov vtákov, z cicavcov iba plutvonožce a veľryby. V Antarktíde sa nevyskytujú žiadne sladkovodné ryby, obojživelníky, plazy ani suchozemské cicavce. Podobne ako vegetácia je aj fauna bohatšia na antarktických a subantarktických ostrovoch.
Bezstavcové morské živočíchy a ryby: Antarktická fauna je menej bohatá na počet druhov, zato vyniká počtom jedincov a množstvom vyprodukovanej biomasy. Medzi popredné zložky tunajších potravinových reťazcov patria krill, tvorený predovšetkým kôrovce z rodu krunýřovek (Euphasia) - najmä druhom Euphasia superba príp. ďalšími druhmi. Krill tvorí hlavnú zložku potravy kosticovitých veľrýb (veľrýb a vráskavcov), ale aj plutvonožcov, tučniakov a iných vtákov. Jednotlivé druhy pancieroviek sú svojím výskytom viazané na rôzne zemepisné šírky. Najjužnejšie, pozdĺž antarktického pobrežia, žije E. Crystalorophias. Najdôležitejšie druh krillu, E. superba, sa zdržiava v oblasti siahajúcej od pobrežia až po vonkajší okraj viacročného ľadu. Od jeho hranice až k zóne Antarktídy žijú druhy E. frigida a E. triacantha. Antarktickej vody obývajú aj hlavonožce, ostnatokožce, mnohoštětinatce, huby, ulitníky zadožiabre, lilijice, ježovky, hviezdice, hadice a i. Z triedy rýb je v antarktických vodách najpočetnejšie zastúpená čeľaď Chaenichthidae z rádu Perciformes, ktorá je unikátna tým, že v krvi týchto rýb nie je prítomný hemoglobín. Ďalšiou hojne rozšírenou čeľaďou sú slimulovité (Zoarcidae).
Vtáky: Z triedy vtákov sú v Antarktíde najvýznamnejšie zastúpené tučniaky (Sphenisciformes). Najpočetnejším zástupcom je tučniak krúžkový (Pygoscelis adeliae). Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri), modrošedý, až 1 meter vysoký vták, obýva morský ľad na okraji Antarktídy a je jediným vtákom obývajúcim Antarktídu aj v zime (v tomto období vyvádza mladé). Extrémne klimatické podmienky je schopný prestáť vďaka dokonalej telesnej adaptácii a zhromažďovania v rozsiahlych kolóniách.
Ostatné vtáky sa na zimu sťahujú severnejšie do oblasti subantarktických ostrovov. Z ďalších druhov sa priamo v Antarktíde vyskytuje tučniak uzdičkový (P.antarctica). Na súostroví Južné Shetlandy a Južnej Orkneje av Južnej Georgii žije tučniak somárov (P. papua). Ešte severnejšie sa vyskytuje tučniak kráľovský (Eudyptes Schlegel) a tučniak skalný (Eudyptes chrysocome). Z celkového počtu asi 350 miliónov vtákov v Antarktíde pripadá asi 175 miliónov práve na tučniaky, zvyšok tvoria lietavé vtáky. V lete na antarktickej pevnine hniezdia zástupcovia z čeľade chaluhovitých (Stercoraridae) (napr. chaluha veľká (Catharacta maccormiski), buřňáčkovitých (Hydrobatidae) a ďalej 5 až 6 druhov z čeľade buřňákovitých (Procellaridae): napr buřňák obrovský (Macronectes giganteus), buřňák antarktický (Thalassoica antarctica) či buřňák snežný (Padogroma nivea), ktorý bol v Antarktíde pozorovaný v hniezdnu kolóniu až 150 km od pobrežia a je schopný túto vzdialenosť ľahko prekonať pri love. Existujú správy o asi 30 ďalších druhoch vtákov, ktoré sa počas svojich ťahov dostávajú až do Antarktídy. Čajky a rybáci z poriadku dlhokrýdlich (Lariformes) sú tu na rozdiel od Arktídy pomerne vzácni; niekoľko zástupcov obýva ostrovy v antarktických moriach. Medzi ne sa radí čajka dominikánska (Larus dominicanus) či rybár južný (Sterna Vitti). Rybár dlhochvostý (Sterna paradisaea) lieta pri každoročných ťahoch z Arktídy do Antarktídy najdlhšej pravidelnej migrácie na Zemi.
Plutvonožce a veľryby: Podstatnú zložku juhopolárncch morských ekosystémov tvoria plutvonožce a veľryby.
Plutvonožce sú v Antarktíde zastúpené štyrmi druhmi tuleňov. Na prvom antarktickom pobreží je hojne rozšírený tuleň Weddellův (Leptonychotes weddelli) dosahujúci veľkosť až 3 metre. Menší tuleň krabožravý (Lobodon carcinophagus) je rozšírený v moriach pozdĺž pobrežia kontinentu, ale jeho areál siaha až k Austrálii a Novému Zélandu. Narozdiel od toho tretí druh, tuleň Rossov (Ommatophoca Rossi), sa zdržiava len v južnejších vodách. V neveľkom počte obýva pobreže Antarktídy tiež tuleňo sloní (Mirounga Lions), vôbec najväčší zástupca plutvonožcov, ktorého areál rozšírenia v Tichom oceáne siahal až ku kalifornskému pobrežiu. Antarktické pevninské ekosystémy sa podstatne odlišujú od ekosystémov arktických neprítomných dravcov. Za určitú obdobu ľadového Medveďa by mohol byť považovaný považovaný tuleň Leopard (Hydrurga leptonyx) ktory samy živia aj tučniaky z stojí NA vrchole potravinových reťazcov v Antarktíde. Najvýznamnejšími zástupcami kosticovitých veľrýb sú Vráskavec dlhoplutvý (Megaptera novaeangliae) z niekoľko druhov vráskavcov, between NEZ lúče vráskavec Obrovský (Sibbaldus svalov) myšok (Balaenoptera physalus), sejvalov (B. borealis) CI vráskavec malý (B. acutirostrata).
Z hladkých veľrýb do Antarktídy zasahuje areál veľryby čiernej čiže južnej (Eubalaena glacialis), z ozubených veľrýb vorvaňa (Physeter macrophalus) a kosatky dravé (Orcinus orca). Korisťou týchto dravcov sa stávajú nielen ryby, ale aj tučniaky, tulene a ostatné druhy veľrýb. Príkladom zástupca malých veľrýb je plískavice južnej (Lagenorhynchus australis).Mnoho južných veľrýb migruje počas antarktickej zimy do teplých tropických vôd, kde rodia mláďatá. Tá by nebola schopná prežiť v chladných antarktických vodách. Na jar sa veľryby vracajú na juh, a to najmä do miest, kde ustupuje ľadový príkrov, lebo tam vzniká oblasť vysokej biologickej produktivity a teda dostatočný zdroj potravy.
Vzťah antarktickej fauny k faune iných oblastí
Je minimálny. Tunajšie veľryby (vorvan, vráskavec dlhoplutvý, vráskavec obrovský, kosatka a i.) nie sú svojím výskytom viazané výhradne na južnej polárnej oblasti. Zo suchozemských živočíchov má Antarktída s faunou iných oblastí spoločné iba niektoré vtáčie druhy: chaluha veľká, rybár dlhochvostý a i.. Určitá vzájomná podobnosť medzi arktickou a antarktickou faunou je vysvetľovaná pomocou niekoľkých rôznych teórií, pričom jednotlivé teórie sa môžu uplatniť pri vysvetľovaní rozšírenie rôznych živočíšnych skupín.
Podľa niektorých názorov môžu byť antarktická a arktická fauna formami pozostalými z pôvodnej súvislej fauny, ktorej časť tropická neskôr zanikla. Iné teórie uprednostňujú názor, že arktická a antarktická fauna vznikli podobným vývojom, pod vplyvom vhodných vonkajších podmienok.Podľa ďalšej teórie môžu niektoré formy migrovať medzi arktickými a antarktickými moriami cez chladné hlbinné vody tropických morí. V tomto poslednom prípade by sa teda skôr než o bipolárnom rozšírení mohlo hovoriť o rozšírení kozmopolitnom (vyskytujúcom sa na všetkých svetadieloch.).
Kolonizácia Antarktídy
V Antarktíde neboli podmienky pre kolonizáciu oblastí vhodných pre rozvoj života tak priaznivé ako v Arktíde, čo dokazuje v porovnaní s Arktídou chudobnejšia druhová pestrosť. Hlavnou prekážkou je izolácia Antarktídy od okolitého sveta; obklopujúci oceán dnes dosahuje šírku minimálne 900 km. Kolonizáciu ďalej komplikuje prevládajúci smer vzdušného prúdenia a povrchových oceánskych prúdov siahajúcich do šírok, kam vybiehajú najjužnejšej partie Južnej Ameriky, Afriky a Austrálie, ktorý má všeobecne západnej charakter s nepríliš výraznou južnej zložkou.
Táto nevyhnutná zložka prúdenia, ktorá je schopná priniesť organické častice do Antarktídy, je výsledkom cyklónu. Jej zásluhou boli transportované napr vírusy, baktérie, mikroskopické riasy, prvoky, huby, paprade a lišajníky. Ďalším médiom umožňujúcim transport mikroorganizmov sú migrujúce vtáky a v neposlednom rade sa na kolonizácii podieľa aj človek.